Príspevok vyznieva ako obhajoba ducha ústavy, vytvoreného pôvodnou ústavodarnou mocou (pouvoir constituant). Tento politike, konajúcej v kvalifikovaných väčšinách, vytvára zväčša len neviditeľné, či teoretické prekážky, ktoré však v krajných prípadoch môžu byť aktivované, čím obmedzia politickú väčšinu v prospech ústavy a tým aj celej spoločnosti. Takéto alternatívy ústavných obmedzení slúžia ako forma varovania, že nielen udeľovanie amnestií, ale ani činnosť ústavodarného orgánu nemôže existovať bez akejkoľvek formy ústavnej kontroly.
Úvodné východiská
Na pozadí zvažovania alternatív naloženia s tzv. Mečiarovými amnestiami, ktoré pred nedávnom zrušila Národná rada Slovenskej republiky (ďalej len ako „NRSR“) svojim uznesením[1] a Ústavný súd SR toto zrušenie potvrdil rozhodnutím sp. zn. PL ÚS 7/2017 zo dňa 31. 05. 2017, sa slovenská politická scéna, ale aj právna veda predbiehala v navrhovaní možností, ktorými je možné, či nemožné už raz udelené amnestie predsedu vlády SR, vtom čase zastupujúceho prezidenta, zrušiť[2]. Dialo sa tak aj napriek tomu, že nezrušiteľnosť udelených amnestií už v minulosti raz potvrdil Ústavný súd SR[3]. To však mnohí odporcovia udelených amnestií nevideli ako zásadný problém, či niečo, čo nie je možné prekonať, keďže rozhodnutie ústavného súdu bolo na Slovensku v minulosti už „prelomené“, či opakovane nerešpektované rozhodnutím NRSR, konajúcej v tzv. režime ústavodarného orgánu. Preto sa alternatíva zrušenia predmetných amnestií prostredníctvom samostatného ústavného zákona[4], stala dlhodobo najdiskutovanejšou možnosťou[5]. V zmysle predchádzajúcich skúseností (resp. podľa niektorých názorov, dokonca už aj existujúcej ústavnej tradície), by NRSR samostatným ad hoc ústavným zákonom mala byť oprávnená prijať rozhodnutie, ktoré ignoruje akékoľvek v právnom poriadku existujúce formálne, či materiálne mantinely. V tomto ohľade by bolo irelevantné, či akékoľvek obmedzenia boli vytvorené v podzákonnej, zákonnej, či v ústavnej podobe. Inými slovami by rozhodnutie ústavodarného orgánu malo byť schopné „prelomiť“ rozhodnutie akýchkoľvek normotvorných orgánov, a to bez ohľadu na ich formu, či obsah.
S ohľadom na možné zrušenie amnestií sa preto najmä v odborných, ale sčasti aj politických kruhoch, rozvírila debata o tom, či je NRSR, konajúca ako ústavodarný orgán, de facto ústavodarnou mocou, splnomocnenou na čokoľvek, na čo sa nájde kvalifikovaná väčšina 90 poslancov. A to bez ohľadu na to koľko dobra, zla, spravodlivosti, či nespravodlivosti svojimi rozhodnutiami spôsobí. Na rozdiel od spomenutých udelených amnestií, pri ktorých bola toľkokrát zvýrazňovaná predovšetkým nemorálnosť ich udelenia, sa v prípade konania NRSR ako ústavodarného orgánu len málokto z navrhovateľov takéhoto postupu pristavil pri možnej nespravodlivosti, či škodlivosti neobmedzenej sily ústavodarného orgánu pre celý ústavný systém[6], a to nielen pre tento prípad, ale najmä do budúcnosti. S ohľadom na výkon činnosti ústavodarného orgánu sa tak opakovane zvýrazňovala najmä jej procesná stránka, teda potreba splnenia formálnych podmienok ústavodarného procesu. Inými slovami sa poväčšine riešila len čistá politická matematika. Niektorí poslanci NRSR dokonca išli vo svojich vyhláseniach ešte ďalej, keď začali tvrdiť, že z formálneho hľadiska môžu vlastne zmeniť ústavu akýmkoľvek spôsobom, či dokonca prijať úplne novú ústavu, a to aj v prípade, ak by tým zmenili deľbu moci a fungovanie najvyšších štátnych orgánov[7]. Tí istí politickí reprezentanti potom odporcov takéhoto chápania výkonu moci začali nazývať formalistami, či právnymi puristami, ktorí v tomto ústavne nezakázanom postupe, začali hľadať akékoľvek limity. Podľa vyššie spomenutých názorov by išlo o stotožnenie činnosti jediného ústavodarného orgánu NRSR (čl. 72) s mystickou ústavodarnou mocou. Treba chápať, že vytvorenie a potvrdzovanie praxe neobmedziteľnosti moci ústavodarného orgánu a jeho stotožnenie s ústavodarnou mocou prináša pre budúcu ústavnú prax zásadné konzekvencie. V prípade akceptovania tejto teórie ústavodarnej moci je nutné chápať, že okrem absencie akýchkoľvek obsahových kvalít, by rozhodnutie NRSR vo forme ústavného zákona, a to ani do budúcnosti, nemuselo spĺňať ani akékoľvek formálne kvality (napr. ani len dodržanie spôsobu prijatia ústavného zákona), keďže dnes explicitne neexistuje orgán, ktorý by prijatý ústavodarný zákon mohol akokoľvek spochybniť. To, že NRSR by veľmi rada takúto víziu svojej absolútnej ústavodarnej dominancia privítala s otvorenou náručou potvrdila prakticky už opakovane, keď v minulosti tri krát predčasne ukončila volebné obdobie NRSR[8], priamo „prelomila“ rozhodnutie Ústavné súdu SR o neústavnosti schváleného zákona[9], či prijala ústavné zákony s veľkými otáznikmi ich súladu s ústavou[10].
Na nasledujúcich riadkoch bude rozpracované vysvetlenie, podľa ktorého sa na ústavné zákony nemožno pozerať ako na niečo, čo by bolo úplne mimo dosahu akejkoľvek kontroly. Inými slovami, že existujú určité alternatívy ochrany ústavnosti, ktoré vo veľmi výnimočných situáciách povolia preskúmať ústavnosť ústavných zákonov ústavnému súdnictvu ako nezávislému garantovi ochrany ústavnosti[11]. Ak by tomu tak nebolo, išlo by o kompletné rezignovanie ochrany ústavnosti, ktorá by bola vystavená na milosť vždy, keď sa na tom zhodne 90 poslancov NRSR. Ide tu o opätovné otvorenie dlhodobo diskutovaného problému pomerne jednoduchej aktivácie ústavodarného orgánu, s ktorým sa slovenská konštitucionalistika snaží vysporiadať od svojich počiatkov.
Tento príspevok bude na základe teoretických východísk, ako aj skúseností z komparatívnej praxe tvrdiť, že limity činnosti ústavodarného orgánu existujú a že ústavodarná moc neznamená len činnosť NRSR v jej kvalifikovanej formácií. Takéto chápanie by bolo zásadnou redukciou suveréna a znamenalo potencionálne popretie základných predpokladov demokratického a právneho štátu. Pri tom sa nezaobídeme bez východísk ústavnoprávnej teórie, keďže ústavodarná moc a jej neobmedziteľnosť je predovšetkým konštruktom ústavnej doktríny. Na zmysluplné pochopenie tejto teórie je ale nevyhnutné prijímať argumenty z oboch strán a súčasne zvažovať, čo by takéto riešenie, a to predovšetkým s ohľadom do budúcnosti mohlo priniesť ústavnoprávnej praxi. V tomto ohľade ide nepochybne o priame skúmanie vzťahu politiky, ktorá je reprezentovaná politickými reprezentantmi v NRSR a ústavodarnej moci, ktorá je reflektovaná v samotnej podstate ústavy. Historické súvislosti, najmä tie z prvej polovice dvadsiateho storočia, nám pri tom stále pripomínajú ako tragicky sa mýlili všetci tí, ktorí ústavu stotožnili s čistou politikou. Práve na základe tohto historického odkazu sa vo veľkej časti kontinentálnej Európy po druhej svetovej vojne akceptovali koncepty moderných demokratických štátov, v ktorých politika nie je neobmedzenou silou, ale je inherentne zviazaná limitmi materiálneho právneho štátu, ktorý nie je hodnotovo neutrálny[12]. Tieto východiská musia byť garantované v každom okamihu, inak končí vláda práva, politika sa dostane nad akékoľvek limity, ktoré jej ústava vytvára a namiesto ľudu sa stáva suverénom 90 poslancov.
Ústavodarná moc a jej podoba v SR
Na úvod je potrebné vymedziť pojem ústavodarnej moci a akú úlohu plní pri jej prejave existujúca ústava. Ústavodarná moc, tak ako ju definovali právni teoretici, je predovšetkým mocou politickou, neformálnou, neregulovanou, spontánnou silou. Je zhmotnením radikálnej politiky, ktorá triumfuje nad právom a dáva právu nový začiatok[13]. Tento pojem spopularizoval ešte v časoch francúzskej revolúcie právny teoretik Emmanuel Joseph Sieyès, ktorý rozdelil moc na ústavodarnú (pouvoir constituant) a ustanovenú (pouvoir constitué)[14]. Z nich len tá prvá je moc pôvodná (primárna). Druhá je mocou odvodenou (sekundárna). Prvá z nich patrí národu, suverénovi. Druhá vykonáva svoje právomoci na základe splnomocnenia tej prvej. Realizácia ústavodarnej moci je aktom národa, zloženého z občanov, ktorí sú pri tom ničím neviazaní. To platí aj s ohľadom na vytvorenie novej ústavy, či akomkoľvek prelomení ústavy starej. Originálna ústavodarná moc už zo svojej podstaty nemusí rešpektovať nijaké limity. Obe moci sú pri tom od seba striktne oddelené.[15] Rozdiel medzi výkonom moci ústavodarnej a ustanovenej je zásadný. Kým prvá nie je neviazaná, tá druhá sa musí riadiť relatívne striktnými pravidlami, určenými práve ústavodarnou mocou. Ústavodarná moc je nespútaná a jej realizátorom je suverén, ktorý nemusí pri výkone ústavodarnej moci počúvať žiadne príkazy, či rešpektovať akékoľvek obmedzenia[16]. Realizácia ústavodarnej moci je v svojej čistej podobe najzreteľnejšia pri revolúciách. Ani dovtedy existujúca ústava nevytvára revolučným hnutiam akékoľvek prekážky. Počas revolúcií nemusí byť zabezpečená ochrana ľudských práv, naopak väčšina z nich je popretá. Nedochádza k rešpektovaniu deľby moci, či princípov právneho štátu. Revolúcia je radikálnym prejavom ústavodarnej moci, ktorá samozrejme nemusí existovať len v takomto období. Dôležité je však poznamenať, že ústavodarná moc nie je mocou permanentnou. Ide skôr o prejavy krátkodobého politickyradikálneho charakteru, ktoré sa prejavujú v kontraste s prejavmi každodennej politiky[17]. Pôvodnej ús tavodarnej moci nie je nik schopný klásť žiadneprekážky.[18] Ústavodarná moc je prejavom autonómie suveréna, vrátane možnosti prielomu s minulosťou[19]. Suverén môže prijať ústavu novú, bez toho aby sa musel zaoberať akýmikoľvek obmedzeniami starého režimu. Prejav vyjadrenia suverenity ľudu v čistokrvnej podobe je skôr raritou. Tak tomu bolo v minulosti, je tomu aj dnes a pravdepodobne sa to snáď nezmení ani v budúcnosti. Ústavodarná moc nevykonáva svoju činnosť permanentne, ale len vo výnimočných situáciách, v ktorých sa aktivuje suverén. Pri prenesení načrtnutých filozofických koncepcií do slovenských pomerov, môžeme o prejave ústavodarnej moci, na ktorej neobmedzenú silu sa proponenti ad hoc ústavných zákonov s takou pravidelnosťou obracajú, pravdepodobne hovoriť len pri niektorých okamihoch relatívne nedávnej histórie. Muselo ísť o výnimočnú situáciu, ktorou došlo k prehodnoteniu dovtedajšej praxe a ktorou sa prelomila, a to aspoň čiastočne, dovtedy načrtnutá ústavná línia fungovania spoločnosti. Toto rozlišovanie medzi ústavodarnou mocou a činnosťou ústavodarného orgánu je absolútne kľúčové a nie je možné uvedené koncepty zmiešavať v časoch, keď sa to politickým predstaviteľom hodí. Napriek tomu sú však takéto tendenčné zjednodušovania u ústavodarných orgánoch relatívne bežné.
Na základe vyššie uvedených doktrinálnych koncepcií nemožno 90 poslancov, pôsobiacich v jednokomorovom parlamente, vykonávajúcich svoje právomoci výlučne počas vymedzeného volebného obdobia zákonodarného orgánu, spájať s neobmedziteľnou vôľou suveréna[20]. História činnosti NRSR ako ústavodarného orgánu preukazuje, že nájsť 90 poslancov pre niektoré, relatívne nie veľmi premyslené ústavné úpravy, nie je až tak zriedkavé[21]. Navyše je takúto zmenu v slovenských pomeroch možné dosiahnuť aj výlučne pomocou politického lobingu. Ak by sme 90 poslancov NRSR chápali ako neobmedziteľného suveréna, bolo by veľmi jednoducho predstaviteľné, že takéto politické zoskupenie by mohlo názorovým menšinám, či národnostným skupinám kedykoľvek odoprieť základné ľudské práva, ďalej by mohlo zrušiť rozhodnutia akýchkoľvek súdov, mohlo by si donekonečna predlžovať volebné obdobia, či vyprázdniť význam existencie ostatných zložiek moci. Prečo k takému niečomu dodnes nedošlo? Domnievam sa, že určite nie pre uvedomelosť politických reprezentantov, ale pre strach z jediného suveréna – ľudu. Práve extrémne zavrhnutiahodné rozhodnutia ústavodarného orgánu, by totiž mohli vyvolať reakciu ultimátnej ústavodarnej moci, ktorá má právomoc poprieť rozhodnutia ústavodarného orgánu, konajúceho len dočasne a na základe výslovného mandátu. V takomto prípade prejavu ústavodarnej moci by sa 90 poslancov určite nemohlo a ani neopovážilo domáhať neobmedziteľnosti svojho mandátu. Teoretické tvrdenie, že v ústavnom poriadku môžu čokoľvek by im bolo tvárou v tvár suverénovi len málo platné. Tento príklad je praktický a veľmi jasný dôsledok existencie NRSR ako moci ustanovenej. Nejde len o teoretickú hypotézu, ale o realitu, ktorá v mnohých krajinách, pri zneužití dočasného mandátu politickými reprezentantmi, nastala. Suverén navyše môže prejaviť svoju vôľu kedykoľvek a bez akéhokoľvek obmedzenia, či dodržania formálnej procedúry.
NRSR je preto len mocou ustanovenou, nikdy nie ustanovujúcou[22]. Na to, ako aj na právomoc ultimátneho suveréna kedykoľvek si uplatniť svoj primát, by NRSR nemala nikdy zabúdať[23]. A to ani vtedy, keď koná v režime ústavodarného orgánu. Navyše by sme si asi len veľmi ťažko vedeli predstaviť, že tí istí poslanci, ktorí jeden deň konajú ako predstavitelia politických strán, by sa v ten istý deň pozdvihli nad malichernosti každodennej politiky do vznešenejšieho, ústavnoprávneho režimu a ich hlas by sa stal hlasom suveréna[24]. V týchto prípadoch ide „len“ o prejav ústavodarného orgánu, konajúceho v rámci splnomocnenia. Ústavodarná moc totiž nie je zviazaná žiadnym ústavodarným procesom, kvórami, či lehotami rokovaní. Ústavodarná moc na rešpekt svojej činnosti nepotrebuje poukazovať na čl. 72 ústavy tak, ako to robí NRSR.
Prejavy ústavodarnej moci
Na základe vyššie uvedených teoretických koncepcií a ich praktických dopadov je možné vymedziť na našom území prejavy, ktoré by sa dali pripísať originálnej ústavodarnej moci. Nasledujúci náčrt je len veľmi stručným opisom prejavov ústavodarnej moci, ktorej detailnejšia analýza bude predmetom ďalšieho samostatného príspevku. Na nasledujúcich riadkoch budú preto uvedené situácie načrtnuté len veľmi stručne.
Prvou situáciou prejavenia ústavodarnej moci bola v roku 1989 nepochybne tzv. Nežná revolúcia, ktorá znamenala zásadný zlom v dovtedajšom chápaní štátneho režimu a princípov, na ktorom bol budovaný. Došlo pri tom k prechodu od totalitného režimu k demokratickému právnemu štátu, postaveného na rešpekte k ochrane ľudských práv.
Druhou situáciou, kedy suverén podľa všetkých predpokladov prehovoril, bolo vytvorenie samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993. Tomu ešte predchádzalo prijatie Ústavy SR v roku 1992, ktorá vo svojej Preambule vymedzila nového suveréna („…my, občania Slovenskej republiky…“). Tento prejav rozhodne nemal rovnakú intenzitu a živelnosť, akou sa prejavila Nežná revolúcia. Napriek tomu, že neboli splnené ústavne explicitne stanovené podmienky pre vznik samostatnej Slovenskej republiky, táto aj tak vznikla. Novo ustanovený suverén konkludentným spôsobom potvrdil toto rozhodnutie politických predstaviteľov. Obsah existencie ústavného základu nového štátneho útvaru (demokratický a právny štát, postavený na rešpekte a ochrane ľudských práv jednotlivca) však zostal nezmenený.
Tretím prejavom suveréna, v zmysle načrtnutých koncepcií, bola transformácia relatívne silného dualistického ústavného režimu Slovenskej republiky, v ktorej bol národný suverén de iure a de facto ničím neobmedzený, na omnoho viac otvorený, monistickejší ústavný režim. Slovenská republika za týmto rozhodnutím začala otvárať nadnárodným integráciám, ktoré svojou podstatou popierajú tradičné chápanie národnej suverenity. Ústavný poriadok ako uzavretý, suverénny monolit je dnes v Európe už prekonaný koncept. Proces transformácie slovenského ústavného systému bol začatý prijatím ústavného zákona č. 90/2001 Z. z., ktorá znamenala internacionalizovanie právneho poriadku a otvorenie sa nadnárodným integráciám. Táto zmena bola následne potvrdená úspešným referendom o vstupe SR do Európskej únie, ktorá znamenal premostenie ústavného poriadku SR s právnym poriadkom EÚ. Tieto zmeny boli podčiarknuté silnou podporou verejnosti, ako aj hlavných politických síl.
Tieto tri momenty znamenali upravenie základného rámca fungovania ústavného poriadku. Išlo o zmeny zásadného charakteru, ktoré sa podstatným spôsobom odrazili na forme, ale hlavne na obsahu slovenského ústavnom poriadku a ktorých dôsledky sa naplno prejavili až postupom času.
Vytvorili sa nimi mantinely fungovania moderného a demokratického štátu, ktoré, ako sa nazdávam, nie sú kedykoľvek k dispozícii väčšiny 90 poslancov NRSR. Sú primárne výsledkom historickej skúsenosti s totalitným režimom, spojeného so zápasom o demokratické zriadenie, vlastnú štátnosť, ako aj integračných snáh o miesto štátneho útvaru na mape modernej Európy. Na základe uvedených skúseností a historického vývoja je neprijateľné chápať akýkoľvek normatívny právny akt, prijatý formálne v podobe ústavného zákona za hodný porovnania s uvedenými prejavmi originálnej ústavodarnej moci. Preto sa nazdávam, že tzv. „bežné“, avšak kvalifikované rozhodnutie NRSR, prijaté vo forme ústavného zákona, zostáva „len“ v režime ústavodarného orgánu, teda moci ustanovenej, nie ústavodarnej[25]. Takéto rozhodnutia nemôžu zasahovať do výsledkov činnosti ústavodarnej moci, či do tzv. ducha ústavy, ktorý slúži pre všetky orgány verejnej moci ako základný interpretačný kánon, na ktorý musia pri aplikácií právnych noriem vždy prihliadať.
Na takéto chápanie ducha celého ústavného poriadku (demokratický, právny štát a ochrana základných práv a slobôd) nadväzuje aj ústava v čl. 32, v ktorej sa nachádza zakotvenia práva na odpor[26]. Z praktického hľadiska zakotvenie tohto práva v ústave ani nebolo potrebné, keďže suverén nemôže byť takejto možnosti žiadnym ustanovením ústavy pozbavený. Je len explicitným upozornením na existenciu živelnosti ústavodarnej moci, a to vo vzťahu ku všetkým orgánom ustanovenej moci, teda aj k NRSR, že ich právomoc je obmedzená a delegovaná. Vychádza sa pri tom z predpokladu, že sú to občania, nik iný, kto je zdrojom legitimity celého ústavného poriadku. Zmeny základných predpokladov existencie demokratického a právneho štátu, ktorého základné obrysy vzišli z revolúcie v roku 1989, nie sú k jednoduchej dispozícií ústavodarného orgánu. NRSR má v oblasti tvorby ústavných zákonov veľmi širokú voľnosť, no to rozhodne neznamená, že je v tejto činnosti úplne neobmedzená. Nazdávam sa pri tom, že právomoc NRSR ako ústavodarného orgánu je tak široká, že je v nej implicitne obsiahnutá aj možnosť prijatia celkom novej ústavy. To však platí len vtedy, ak dôjde k zachovaniu základných princípov, ktoré ústavodarná moc v priebehu svojich predchádzajúcich aktivít vytýčila. Obdobne sa k danej veci vyjadril aj Carl Schmitt, keď postuloval, že ústavný dodatok nemôže byť elimináciou celej ústavy.
Rozhodnutie ústavodarného orgánu nemôže byť náhradou základného politického rozhodnutia, ktoré vytvára ústavu.[27] Podobne ani „Nemecká ríša nemôže byť pretransformovaná na absolutistickú monarchiu alebo na Sovietsku republiku len prostredníctvom dvojtretinového rozhodnutia Ríšskeho snemu“[28].
Tvrdenia, ktorými mnohí laici, politici[29], ale dokonca aj právni odborníci[30] argumentovali potrebu prijatia ústavného zákona ad hoc na zrušenie amnestií, ktorý mohol niesť znaky zásahu do základných princípov právneho štátu (akými sú individuálnosť právneho aktu, jeho retroaktivita, či porušenie princípov deľby moci), je nielen neprípustné, ale aj extrémne nebezpečné. Asi najďalej v tomto ohľade zachádzali vyjadrenia[31], ktoré kreatívne, no veľmi tendenčne skombinovali postavenie NRSR ako ústavodarného orgánu so základnou doktrínou britského konštitucionalizmu, ktorou je suverenita parlamentu[32]. To, že je v kontinentálnych pomeroch celá história ústavodarnej moci založená na iných filozofických princípoch, historických súvislostiach, ale aj praktických skutočnostiach, asi autori výroku nepostrehli, prípadne nechceli postrehnúť. Keďže pri vyhlasovaní takýchto názoroch nedošlo k žiadnej reflexii uvedených, radikálne odlišných filozofických východísk politického konštitucionalizmu, zostáva veriť, že išlo len o neznalosť základného rozdielu medzi kontinentálnou a britskou formou konštitucionalizmu, nie o úmyselné zavádzanie.
Literatura:
- ACKERMAN, Bruce. We the People: Foundations. Belknap Press of Harvard University Press, 1991, s. 384. ISBN 978-0674948402.
- ALBERT, Richard. Constitutional Amendment and Dismemberment. In: Yale Journal of International Law (forthcoming 2018), roč. 43 – Research
Paper 424, 27. 11. 2016, s. 1–117. - ALBERT, Richard. Nonconstitutional Amendments. In: Canadian Journal of Law and Jurisprudence, roč. 22, č. 1, s. 5–47.
- BALOG Boris. Materiálne jadro Ústavy Slovenskej republiky. Eurokódex, 2014, s. 212. ISBN 978-8081-550324.
- BALOG, Boris Zrušenie o rozhodnutí amnestií ústavným zákonom. In: Právny obzor, 2012, roč. 95, č. 4/2012, s. 318–340.
- BARAK, Aharon. Unconstitutional Constitutional Amendments. In: Israel Law Review, 2011, roč. 44, s. 321–341.
- DIXON, Rosalind, LANDAU, David. Transnational constitutionalism and
a limited doctrine of unconstitutional constitutional amendment. In: International Journal of Constitutional Law, 2015, roč. 13, č. 3, s. 606–638. - GOLDONI, Marco: Two internal critiques of political constitutionalism. In: International Journal of Constitutional Law, roč. 10, č. 4, 2012, s. 926–949.
- GOLDSWORTHY, Jeffrey. Parliamentary Sovereignty. Contemporary Debates. Cambridge University Press, 2011, s. 328. ISBN 978-0-521-14019-5.
- HIRSCHL, Ran. Towards Juristocracy: The Origins and Consequences of the New Constitutionalism. Harvard University Press, 2007, s. 296. ISBN 978-0674025479.
- ĽALÍK, Tomáš. Ústavodarná moc – včera, dnes a zajtra. In: Právník, 2016, č. 6, s. 509–525.
- ĽALÍK, Tomáš. Ústavný súd a Parlament v konštitučnej demokracii. Wolters Kluwer, 2015, s. 224. ISBN 978-80-8168-224-7.
- PREUSS, Ondřej. Nezměnitelná ústava? Klauzule nezměnitelnosti („věčnosti“) na příkladech vybraných států. In: Právník, 2013, č. 8, s. 790–808.
- PROCHÁZKA, Radoslav. Ľud a sudcovia v konštitučnej demokracii. Aleš Čeněk, 2011, s. 139. ISBN 978-80-7380-328-5.
- ROSENFELD, Michael, SAJÓ, András. The Oxford Handbook of Comparative Constitutional Law. Oxford University Press, 2012, s. 1424. ISBN 978-0-19-957861-0.
- ROZNAI, Yaniv. The Theory and Practice of “Supra-constitutional” Limits on Constitutional Amendments. In: International and Comparative Law Quarterly, 2013, roč. 62, s. 557–597.
- SIEYES, Emmanuel. Qu’est-ce que le Tiers état? Éditions du Boucher, 2002. ISBN 978-1514726839.
- SCHMITT, Carl. Constitutional Theory. Duke University Press, 2008, s. 468. ISBN 978-0-8223-4070-6.
[1] Uznesenie NRSR č. 570 z 5. apríla 2017 o zrušení článku V a článku VI rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej republiky z 3. marca 1998 o amnestii uverejneného pod číslom 55/1998 Z. z., rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej republiky zo 7. júla 1998 o amnestii uverejneného pod číslom 214/1998 Z. z. a rozhodnutia prezidenta Slovenskej republiky v konaní o milosť pre obvineného zo dňa 12. decembra 1997 č. k. 3573/96-72-2417 (parlamentná tlač 496).
[2] Najživšia debata sa už tradične rozpútala na internetových fórach, kde sa právnici, ale aj neprávnici vyjadrovali k možnostiam zrušenia predmetných amnestií. Z právnikov tak k debate prispeli napr. Martin Buzinger – http://www.pravnelisty.sk/clanky/a532-me-
ciarove-amnestie-a-pandorina-skrinka; Lucia Berdisová – http://www.lexforum.cz/628;
Peter Šamko http://www.pravnelisty.sk/clanky/a519-skutocne-mozno-zrusit-cast-tzv-
-meciarovych-amnestii-ustavnym-zakonom; Marián Ševčík a Slavomír Hapko – http://
www.pravnelisty.sk/clanky/a526-k-problematike-parlamentnej-rozpravy-o-prijimani-
-ustavneho-zakona-o-zruseni-meciarovych-amnestii
[3] Rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 30/99 z 28. 06. 1999.
[4] Návrh skupiny [opozičných] poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie ústavného zákona o zrušení niektorých rozhodnutí o amnestii, parlamentná tlač č. 318.
[5] BALOG, Boris. Zrušenie o rozhodnutí amnestií ústavným zákonom. In: Právny obzor,
2012, roč. 95, č. 4/2012, s. 318–321.
[6] „Vyhlásenie právnikov k možnosti zrušenia Mečiarových amnestií ústavným záko-
nom.“ Prístupné na: https://dennikn.sk/669745/vyhlasenie-pravnikov-k-moznosti
-zrusenia-meciarovych-amnestii-ustavnym-zakonom/
[7] Martin Poliačik vyhlásil „až 26 najlepších ústavných právnikov jednoznačne potvrdilo,že amnestie je možné zrušiť len samotným ústavným zákonom, a preto SaS podporí zrušenie amnestií ústavným zákonom“ – https://aktualne.atlas.sk/slovensko/politika/poliacik-ma-pripade-amnestii-jasno-zmena-ustavy-nie-je-potrebna.html Podobne sa vyjadrila aj poslankyňa Nicholsonová – http://hnonline.sk/slovensko/927537-koalicny-navrh-na-zrusenie-amnestii-moze-skryvat-nastrahu-opozicia-ma-obavy
[8] Ústavný zákon č. 330/2011 Z. z. o skrátení volebného obdobia Národnej rady Slovenskej republiky; Ústavný zákon č. 82/2016 Z. z. o skrátení volebného obdobia Národnej rady Slovenskej republiky; Ústavný zákon č. 70/1994 Z. z. o skrátení volebného obdobia Národnej rady Slovenskej republiky.
[9] Ústavný zákon č. 254/2006 Z. z. o zriadení a činnosti výboru Národnej rady Slovenskej republiky na preskúmavanie rozhodnutí Národného bezpečnostného úradu.
[10] Napr. ústavný zákon č. 100/2010 Z. z., doplňujúci ústavnú úpravu o čl. 20 ods. 5, ktorá sa týka spôsobu nadobudnutia majetku v minulosti; či ústavný zákon č. 161/2014 Z. z., dopĺňajúci ústavu o tzv. sudcovská spôsobilosť u sudcov (zákonná úprava sudcovskej spôsobilosti bola napadnutá v konaní o súlade právnych predpisov, pričom o merite veci nebolo dodnes rozhodnuté; sp. zn. PL. ÚS 21/2014).
[11] Čl. 124 Ústavy SR.
[12] Porovnaj časť IV vo väčšinovom stanovisku a taktiež bod č. 21 v odlišnom stanovisku Jana Musila v rozhodnutí Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. Pl. ÚS 27/09 zo dňa 10.09.2009 (kauza Melčák).
[13] ĽALÍK, Tomáš. Ústavodarná moc – včera, dnes a zajtra. In: Právník, 2016, č. 6, s. 511.
[14] SIEYES, Emmanuel. Qu’est-ce que le Tiers état ? Éditions du Boucher, 2002, s. 53.
[15] ĽALÍK, Tomáš. Ústavodarná moc – včera, dnes a zajtra. In: Právník, 2016, č. 6, s. 511.
[16] Schmitt akcentuje pozitívny koncept ústavy, pri ktorom ústava reprezentuje politickú
jednotu ľudu (SCHMITT, Carl. Constitutional Theory. Duke University Press, 2008, s. 59).
[17] Pre koncept dualistickej formy prejavu politiky v USA, ako aj pre náčrt kontrastu medzi každodennou politikou a tzv. ústavnými momentmi pozri ACKERMAN, Bruce. We the People: Foundations. Belknap Press of Harvard University Press, 1991, s. 230–295.
[18] ĽALÍK, Tomáš. Ústavodarná moc – včera, dnes a zajtra. In: Právník, 2016, č. 6, s. 513.
[19] Pre rôzne koncepcie tvorby ústavy a prejavy ústavodarnej moci pozri KLEIN, Claude, SAJÓ, András. Constitution-Making: Process and Substance. In: ROSENFELD,
Michael, SAJÓ, András. The Oxford Handbook of Comparative Constitutional Law. Oxford University Press, 2012, s. 419–441.
[20] Naproti tomu prívrženci politického konštitucionalizmu zdôrazňujú hierarchickú nadradenosť politiky nad právom, a teda aj nad ústavou. Jedným z hlavných znakov politického konštitucionalizmu je existencia zastupiteľského orgánu, ktorý ma nadradené postavenie vo vzťahu k ostatným orgánom verejnej moci. Podľa toho je to parlament, kto je suverénom, pretože je najvyšším miestom politického boja a miestom, kde je koncentrovaná absolútna moc. Takéto zdôvodnenie však nie je právne, ale otázkou politickej teórie. (ĽALÍK, Tomáš. Ústavný súd a Parlament v konštitučnej demokracii. Wolters Kluwer, 2015, s. 66–72).
[21] Ústava bola počas svojej necelej 25 ročnej existencie priamo menená 17 krát. Navyše bola menená viackrát aj nepriamo.
[22] Pre dlhšiu diskusiu k obmedzeniam a nedokonalostiam výkonu činnosti ústavodar-
ného orgánu v podmienkach Slovenskej republiky pozri ĽALÍK, Tomáš. Ústavný súd
a Parlament v konštitučnej demokracii. Wolters Kluwer, 2015, s. 88–97.
[23] Politický konštitucionalizmus neuznáva rozdiely medzi týmito dvoma mocami, pretože suverén je podľa nich parlament. To im umožňuje nadradiť silu parlamentu nad aké-koľvek prekážky, ktoré by sa politike ústavami, prípadne akýmikoľvek inými právnymi predpismi vytvárali. (GOLDONI, Marco. Two internal critiques of political constituionalism. In: International Journal of Constitutional Law, roč. 10, č. 4, 2012, s. 934–936).
[24] Tak ako to tvrdil napr. aj poslanec a právnik Peter Kresák, dostupné na https://
dennikn.sk/minuta/702481/
[25] ACKERMAN, Bruce. We the People: Foundations. Belknap Press of Harvard University Press, 1991, s. 3–33.
[26] „Občania majú právo postaviť sa na odpor proti každému, kto by odstraňoval demokratický poriadok základných ľudských práv a slobôd uvedených v tejto ústave, ak činnosť ústavných orgánov a účinné použitie zákonných prostriedkov sú znemožnené.“
[27] SCHMITT, Carl. Constitutional Theory. Duke University Press, 2008, s. 151–152.
[28] Tamtéž, s. 79.
[29] Diskusia ohľadne tejto možnosti je prístupná napr. na https://www.tyzden.sk/podlampou/36977/pod-lampou-zrusit-meciarove-amnestie-je-povinnost/
[30] Vyhlásenie 26 právnikov, avšak zväčša profesijne nevenujúcich sa ústavnému právu, k možnosti zrušenia Mečiarových amnestií ústavným zákonom: „V právnom štáte je možné a prípustné prekonať (revokovať) rozhodnutie ústavného súdu jedine zmenou ústavy alebo schválením ústavného zákona. Tento postup predstavuje zásah ústavodarnej moci, ktorá je najvyššou mocou v štáte a patrí ľudu, ktorý je zvrchovaným vládcom štátu. Pri súčasnom nastavení nášho právneho poriadku sa môže ústavodarná moc občanov vykonať len tak, že sa v ich mene uznesú ich slobodne zvolení zástupcovia na ústavnom zákone. Uvedený postup je úplne legitímny a bol použitý opakovane aj v ústavnom systéme Slovenskej republiky – napr. zmenou ústavy pri viazanosti prezidenta návrhmi predsedu vlády na menovanie členov vlády, alebo dokonca aj značne neštandardným spôsobom formou schválenia osobitného ústavného zákona, ktorý zriadil výbor národnej rady ako odvolací správny orgán vo vzťahu k rozhodnutiam Národného bezpečnostného úradu.“ Prístupné na https://dennikn.sk/669745/vyhlasenie-pravnikov-k-moznosti-zrusenia-meciarovych-amnestii-ustavnym-zakonom/
[31] „Suverenitu ústavodarnej moci, ktorá je u nás reprezentovaná kvalifikovanou („ústavnou“) väčšinou poslancov parlamentu, výstižne vyjadruje myšlienka britského ústavného právnika Jeana Louisa de Lome, že „parlament môže urobiť všetko okrem zmeny ženy na muža a muža na ženu“. Zdroj: https://dennikn.sk/701724/budeme-sa-po-hlasovani -o-zruseni-meciarovych-amnestii-hanbit/
[32] Pre klasický argument pozri DICEY, Venn, Albert. Introduction to the Study of the Law of the Constitution. MacMillan and Co, 1889; Pre aktuálnejšie úvahy o tejto doktríne pozri GOLDSWORTHY, Jeffrey. Parliamentary Sovereignty. Contemporary Debates. Cambridge University Press, 2011, s. 57–78.
[33] Niektoré ústavy na základe koncepcie ústavodarnej moci priamo rozlišujú medzi
tzv. „úplnou“ a „čiastočnou“ zmenou ústavy. Na úplnú zmenu ústavy sa preto vyžaduje
omnoho vyššia miera legitimity, ako je tomu v prípade čiastočnej zmeny. Príklady na ta-
kéto rozlíšenie môžeme nájsť napríklad v ústave Rakúska (čl. 44), Švajčiarska (čl. 192),
Kostariky (čl. 195-196) a Španielska (čl. 192–195).
[34] Z mnohých príspevkov napr. ALBERT, Richard. Nonconstitutional Amendments.
In: Canadian Journal of Law and Jurisprudence, roč. 22, č. 1, s. 5–47; BARAK, Aharon.
Unconstitutional Constitutional Amendments. In: Israel Law Review, 2011, roč. 44, s. 321–341; DIXON, Rosalind, LANDAU, David. Transnational constitutionalism and a limi-
ted doctrine of unconstitutional constitutional amendment. In: International Journal of
Constitutional Law, 2015, roč. 13, č. 3, s. 606–638; PFERSMANN, Otto. Unconstitutional Constitutional Amendments: A Normativist Approach. In: Zeitschrift für öffentliches Recht, 2012, roč. 67, č. 1, s. 81–113; POLZIN, Monika. Constitutional identity, unconstitutional amendments and the idea of constituent power: The development of the doctrine of constitutional identity in German constitutional law. In: International Journal of Constitutional Law, 2016, roč. 14, č. 2, s. 411–438.
[35] Podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu SR ústava predstavuje právny celok, ktorý treba aplikovať vo vzájomnej súvislosti všetkých ústavných noriem. Len výnimočne a ojedinele môže nastať stav, keď sa spoločensky upravený vzťah upravuje jedinou normou ústavy (II. ÚS 128/95). Každé ustanovenie ústavy treba interpretovať a uplatňovať v nadväznosti na iné normy ústavy, pokiaľ existuje medzi nimi príčinná súvislosť (II. ÚS 48/97), a preto ústavný súd opakovane vyslovil názor, že ustanovenia ústavy sa vysvetľujú a uplatňujú vo vzájomnej súvislosti všetkých relevantných noriem (II. ÚS 31/97, PL. ÚS 13/97, PL. ÚS 15/98, II. ÚS 10/99, I. ÚS 53/01, m. m. PL. ÚS 9/04 atď.).
[36] Je na škodu ústavného súdu, keď si pri rozhodovaní nedokáže zachovať konzistenciu a chápať vlastnú judikatúru skrz prizmu horizontálneho precedenčného účinku – napr. v rozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 27/2015, v ktorom riešil platové pomery sudcov všeobecných súdov vo vzťahu k tzv. dlhovej brzde, ktorú vytvorila NRSR, sa v bode III.2 pomerne nešťastne vyjadril: „…judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa akejkoľvek problematiky, a teda aj sféry platových pomerov sudcov, nemožno interpretovať a aplikovať rigidne a ako navždy danú (nemennú), ale naopak, vnímať ju, interpretovať ju a aplikovať vo vývoji. Judikatúra ústavného súdu či iných orgánov súdneho typu v akejkoľvek oblasti nevyhnutne zahŕňa aj prelamovanie už skôr vyslovených (vlastných) právnych názorov. Ide o prirodzený jav, ktorý sa v rozhodovacej činnosti súdnych orgánov objektívne musí skôr či neskôr objaviť“.
[37] Prvá klauzula večnosti bola zakotvená v ústave Nórskeho kráľovstva z roku 1814, ktorá v čl. 112 zakotvila pravidlo, podľa ktorého ústavné dodatky „nesmú nikdy protirečiť princípom stelesneným v tejto ústave, môžu len modifikovať určité ustanovenia, ktoré nemenia duch ústavy“.
[38] U nás notoricky známe prípady nezmeniteľných článkov z ústav Francúzska (čl. 89), Spolkovej republiky Nemecko (čl. 79 ods. 3), Českej republiky (čl. 9 ods. 2), či Talianska (čl. 139), ale aj mnohé, v našich zemepisných pomeroch exotickejšie príklady
Luxemburska (čl. 115), Ukrajiny (čl. 157), Grécka (čl. 110 ods. 1), Iránu (čl. 177), Brazílie (čl. 60), či Kuby (čl. 137) potvrdzujú ich obľúbenosť. Dnes nájdeme takéto ustanovenia v ústavách viac ako 70 štátov sveta.
[39] K prepracovanému argumentu činnosti sudcov pri interpretácii ústavy pozri DWORKIN, Ronald. Ríša práva. Kaligram, 2014, s. 291–354.
[40] Pre podrobnejšie argumenty, týkajúce sa tzv. implicitného jadra ústavy pozri BALOG, Boris. Materiálne jadro Ústavy Slovenskej republiky. Eurokódex, 2014, s. 58–70.
[41] Moje konštatovanie je tak v protiklade k názoru obhajovaného Procházkom (PROCHÁZKA, Radoslav. Ľud a sudcovia v konštitučnej demokracii. Aleš Čeněk, 2011, s. 32).
[42] Pre komparatívnu analýzu pozri bližšie ROZNAI, Yaniv. Unconstitutional Constitutional Amendments – The Migration and Success of a Constitutional Idea. In: American Journal of Comparative Law, 2013, roč. 61, s. 657–720.
[43] Čo je ironicky v rozpore s názorom Carla Schmitta, ktorý asi najzásadnejšie prepracoval aktuálne najakceptovanejšiu verziu teórie ústavodarnej moci. Schmitt bol totiž proti akémukoľvek súdnemu prieskumu ústavnosti. (SCHMITT, Carl. Der Hüter der Verfassung [The Guardian of the Constitution] 156 (1931), citované podľa POLZIN, Monika. Constitutional identity, unconstitutional amendments and the idea of constituent power: The development of the doctrine of constitutional identity in German constitutional law. In: International Journal of Constitutional Law, 2016, roč. 14, č. 2, s. 432).
[44] Napríklad Maďarsko (čl. 25 ods. 5), či Turecko (čl. 148).
[45]. Chápanie inherentného obmedzenia ústavodarného orgánu pri zmene ústavy, resp. zákaz prijatia novely ústavy, ktorá by ju kompletne zmenila, nebol neznámy už ani na začiatku 20. storočia. K tomu bližšie pozri MARBURY, William, L. The limitations Upon the Amending Power. In: Harvard Law Review, 1919, roč. 33, s. 223–236.
[46] Rozhodnutie Ústavnej rady Décision n° 2003-469 DC du 26 mars 2003.
[47] ALBERT, Richard. Constitutional Amendment and Dismemberment. In: Yale Journal of International Law (forthcoming 2018), roč. 43 – Research Paper 424, 27.11.2016, s. 62–70.
[48] Asi najznámejší konštrukt takéhoto expanzívneho čítania ústavného textu bolo „objavenie“ práva na súkromie (Griswold v. Connecticut, 381 U.S. 479 (1965)), ako aj ďalších nadväzujúcich práva v balíku tzv. substantive due process doktríny v rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu USA, ktoré dodnes vzbudzujú veľké kontroverzie a obavy zo svojvôle sudcov.
[49] ALBERT, Richard. Nonconstitutional Amendments. In: Canadian Journal of Law and Jurisprudence, roč. 22, č. 1, s. 44.
[50] Tamtéž, s. 45.
[51] A to ani s ohľadom na porušenie čl. 2 ods. 2 ústavy a princípu legality, ktorý pri možnostiach expanzie právomoci ústavného súdnictva akcentujú niektorí autori ako absolútne kľúčový (PROCHÁZKA, Radoslav. Ľud a sudcovia v konštitučnej demokracii. Aleš Čeněk, 2011, s. 33).
[52] Naproti tomu proti takejto predstave namieta Procházka, keď uvádza že: „aj keby sa ústavodarca akokoľvek vzpieral rozdeliť svoju ústavu na jadro a okraj, nič by mu to pred tvárou doktríny nebolo platné, tá tam takéto rozdelenie vidí a hotovo“. (PROCHÁZKA, Radoslav. Ľud a sudcovia v konštitučnej demokracii. Aleš Čeněk, 2011, s. 32).
[53] K tomu pozri napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Indie Kesavananda Bharati v. State of Kerala, AIR 1973 SC 1461, v ktorom súd negatívne reagoval na zmenu ústavy, ktorá explicitne vylúčila ústavného súdnictva z prieskumu ústavnosti ústavných zákonov
(ALBERT, Richard. Nonconstitutional Amendments. In: Canadian Journal of Law and
Jurisprudence, roč. 22, č. 1, s. 21–25).
[54] K niektorým faktorom pozri HIRSHL, Ran. Towards Juristocracy: The Origins and Consequences of the New Constitutionalism. Harvard University Press, 2007. ISBN 978-0674025479.
[55] Aj keď politický konštitucionalizmus ako politická teória to tvrdí – pozri pozn. č. 22.
57 ALBERT, Richard. Nonconstitutional Amendments. In: Canadian Journal of Law and
Jurisprudence, roč. 22, č. 1, s. 45.
[56] Aj keď politický konštitucionalizmus ako politická teória to tvrdí – pozri pozn. č. 22.
57 ALBERT, Richard. Nonconstitutional Amendments. In: Canadian Journal of Law and
Jurisprudence, roč. 22, č. 1, s. 45.
[57] K veľmi podobným záverom sa prepracúva aj Ľalík v ĽALÍK, Tomáš. Ústavný súd
a Parlament v konštitučnej demokracii. Wolters Kluwer, 2015, s. 92–93.
[58]Podobne ako tomu bolo v Českej republike v prípade sp. zn. Pl. ÚS 27/09 zo dňa
10.09.2009 (kauza Melčák).
[59] BARAK, Aharon. Unconstitutional Constitutional Amendments. In: Israel Law Review, 2011, roč. 44, s. 336.
Diskuze k článku ()